P. Javorčík: “Slovensko je ozajstnou súčasťou európskej rodiny a jej najužších väzieb.“

30/04/2014 12:12

O postavení Slovenska v EÚ, zahraničnej politike a kríze na Ukrajine sa NPZ zhováralo so štátnym tajomníkom MZVaEZ SR, Petrom Javorčíkom.

Text: Martina Vlkovičová, Foto: Tomáš Kostka

IMG_1315_resize        IMG_1306_resize

Aktívne ste sa podieľali na integračnom procese SR do EÚ. Boli ste riaditeľom Odboru hlavného vyjednávača pre vstup SR do EÚ a viackrát ste pôsobili na Stálej misii SR pri EÚ v Bruseli. Ako nás vnímali európski partneri v 90. tých rokoch?

Celé predvstupové obdobie by som rozdelil na dve fázy. Prvá bola do roku 1998, ešte v období „mečiarizmu“, keď som pôsobil na Stálom zastúpení v Bruseli. Tá situácia nebola jednoduchá, každému slovenskému diplomatovi bolo jasné, že Slovensko má červenú v ďalšom postupe integrácie do NATO a EÚ, vzhľadom na vnútropolitickú situáciu. Zásadný prelom nastal po voľbách v roku 1998, kedy sa doslova otvorili dvere a Slovensko pomerne rýchlo dokázalo nabehnúť na integračnú cestu. Behom jedného roka sa podarilo dostať pozvanie na otvorenie prístupových rokovaní. Napriek určitej skepse zo strany niektorých susedných krajín sa nám podarilo ukončiť rokovania v rovnakom čase a vstúpiť do EÚ spolu s našimi susedmi a inými krajinami, 1. mája 2004.

Ako hodnotíte fakt, že SR vstupovala do OECD aj NATO neskôr ako susedné krajiny?

Vytváralo to určitú bariéru v rámci regiónu, čo nebolo dobré z hľadiska našich bilaterálnych vzťahov. Prejavovalo sa to predovšetkým vo vzťahoch k ČR, kde zaznievala v 90.tych rokoch určitá skepsa či vstúpime spoločne. Mnohí si možno nepamätajú, ale na hraniciach vtedy veľmi rýchlo vyrastali colnice, zaviedli sa pasové kontroly, čo bolo dosť frustrujúce. Vytváralo to určité pnutie v rámci negociačného procesu, ale rýchlym nástupom, a tým, že sme začali dobiehať v negociáciách ostatné krajiny, sa tieto prekážky pomerne rýchlo odbúravali.

Ako vyzerala Vaša profesijná dráha? Ako ste sa dostali k zahraničnej politike a európskym témam?

Môj pôvodný profesionálny background nemá so zahraničnou politikou nič spoločné, pretože som vyštudoval strojné inžinierstvo, čiže odbor úplne iného smeru ako zahraničná politika. Bolo to samozrejme poznačené tým, že som študoval ešte pred pádom železnej opony. Technické odbory vtedy nepodliehali takej ideologizácii ako humanitné smery. Fyzika a matematika bola rovnaká, či ste študovali vo vtedajšom Československu alebo vo Viedni. Od roku 1991 som absolvoval postgraduálne štúdium na Ústave medzinárodných vzťahov na Univerzite Komenského. Toto bol zjavný prelom a hektická doba. V roku 1992, keď vznikla slovenská zahraničná služba, sme mali dvere otvorené a veľmi rýchlo som sa zaradil do stavu MZV, ktoré vtedy vznikalo. Európska tematika bola vtedy ešte len takou „popoluškou“. V roku 1993 sme začínali rokovania o asociačnej dohode, kedy som pôsobil na Odbore analýz a plánovania. Už vtedy som sa zaoberal európskymi témami a kontinuálne som prešiel na Stálu misiu SR pri EÚ. Neskôr som bol aktívny pri vyjednávaniach o vstupe a opätovne ma cesta zaviedla do Bruselu, kde som pôsobil 11 rokov. Okrem nášho stáleho zastúpenia som pôsobil v Európskej komisii, čo mi dalo možnosť vnímať rokovania v Bruseli jednak z pohľadu členskej krajiny, ale aj z pohľadu európskych inštitúcií.

Ako hodnotíte desaťročie Slovenska v EÚ. Aké výhody a aké nevýhody členstvo v EÚ SR prinieslo?

10 rokov je prvé okrúhle výročie nášho členstva, je to čas na určité zhodnotenie, reflexiu a nastavenie priorít do ďalšieho obdobia. Možno konštatovať, že uplynulých 10 rokov znamenalo pre Slovensko zásadný posun v oblasti ekonomiky, sociálnych vecí a mnohých ďalších. Pozitíva vysoko prevažujú nad niektorými negatívnymi aspektmi, aj keď existujú aj mnohé nevyužité príležitosti. Keď si vezmeme to, ako bolo Slovensko vnímané v Európe alebo v našom stredoeurópskom regióne v roku 2004, a ako je vnímané teraz, došlo k zásadnému posunu. V roku 2004 bolo Slovensko na úrovni 57% priemeru EÚ vo výške HDP na obyvateľa, dnes už na úrovni 75%. Behom dekády sa nám podarilo dohnať stratu, ktorá bola spôsobená tým, že Slovensko bolo za železnou oponou viac než 40 rokov. Prinieslo to stabilitu prostredia pre investície. SR sa stala krajinou, ktorá výrazne profituje z mnohých investícií v oblasti automobilového a elektrotechnického priemyslu. Sme krajinou, ktorá vyrába najviac automobilov na počet obyvateľov. Členstvo v EÚ má benefit pre SR z makroekonomického hľadiska, ale prinieslo aj konkrétne benefity pre ľudí. Asi 136 tisíc ľudí pracuje v zahraničí, najmä v iných členských štátoch EÚ, program Erasmus využilo za 10 rokov viac ako 17 tisíc slovenských študentov. Podpora zo strany európskych fondov na výstavbu dopravnej infraštruktúry alebo v oblasti životného prostredia, bola tiež zásadná. Čo sa týka negatív, môžeme napríklad špekulovať o tom, že Slovensko stratilo určitú suverenitu a niektoré rozhodnutia sú robené v Bruseli. Sem by som dal ale otáznik, pretože Slovensko, ako malá, exportne zameraná a otvorená ekonomika, je silne ovplyvnená tým, čo sa deje v prostredí mimo neho a je ním tak či tak ovplyvnená. Určitým negatívom je, že európska legislatíva vyžaduje hlbšiu administratívnu záťaž pre podnikateľov, niekedy je tej regulácie trocha viac, ako keby sme neboli členskou krajinou EÚ. Ale myslím že tieto aspekty sú zanedbateľné oproti výhodám, ktoré členstvo v EÚ prinieslo.

Aké sú tie nevyužité príležitosti?

Nevyužité príležitosti spočívajú napríklad v reflexii, aby sme vedeli efektívnejšie čerpať zdroje EÚ, zapájali sa do programov EÚ v oblasti vedy a výskumu, kde je naša participácia jedna z najnižších v rámci EÚ. To isté sa týka aj inovačného potenciálu, v ktorom naša krajina zaostáva. Toto sú zároveň výzvy pre nasledujúce obdobie.

SR vo veľmi nízkej miere čerpá eurofondy. Kde si myslíte, že je najväčší problém?

Momentálne je čerpanie už viac ako 50%, ale to samozrejme nie je uspokojivé číslo. Už zostávajú len necelé 2 roky, aby sme prostriedky, ktoré boli poskytnuté v rokoch 2007-2013, vedeli efektívne využiť. Príčin je viacero. Ak mám určiť jeden konkrétny problém, tak je to zložitosť systému verejného obstarávania. Veľké štrukturálne projekty sú brzdené tým, že verejné obstarávanie nie je robené v tom časovom horizonte, ako sa predpokladá. Čiže následne dochádza k posunom a realizácia projektu sa dostáva do sklzu.

Objavuje sa čoraz viac kritiky na projekt spoločnej meny eura, vzhľadom na dlhovú krízu z predchádzajúcich rokov.  Ako ho vnímate Vy? Kde sú jeho silné a kde slabé stránky?

Benefitmi z hľadiska bežného občana je napríklad to, že zaniká povinnosť meniť si peniaze pri cestovaní, pre podnikateľov sa vytvára stabilnejšie prostredie, odpadávajú kurzové riziká, atď. Pre nás sú to kľúčové veci, možno aj v súvislosti s tým, že sme jediná krajina v regióne, ktorá má euro. Je to určitá konkurenčná výhoda z hľadiska získavania investícií. Pre Slovensko je euro úspešný príbeh. Z určitého politicko-psychologického hľadiska je to pre nás potvrdenie, že sme súčasťou európskej rodiny a jej najužších väzieb. Kríza z roku 2008 poukázala na systémové nedostatky, ktoré boli pri vytváraní hospodárskej a menovej únie. EÚ nemala nástroje, najmä v oblasti fiškálnej koordinácie, ako by si ideálna menová únia vyžadovala. Pre SR znamenalo nový fenomén, že v čase  krízy bola viazaná prispievať do záchranných mechanizmov. V konečnom dôsledku túto skúšku, napriek politickým problémom, Slovensko prekonalo, stali sme sa sme plnohodnotnou súčasťou týchto mechanizmov a prispeli sme k stabilizácii eurozóny. Náš prístup k euru je založený na troch základných pilieroch. Prvým je solidarita, to znamená, že treba brať euro ako vlastnú menu, ktorú však zdieľame s ostatnými. Druhým je zodpovednosť, čiže ako člen musíme mať zodpovednú fiškálnu a menovú politiku. Tretím pilierom je, že chceme eurozónu zachovať ako otvorený klub, aby aj krajiny, ktoré majú záujem byť súčasťou eurozóny, mali otvorenú šancu do nej vstúpiť.

Ako by ste hodnotili postoj Česka a Slovenska k eurozóne? Imidž eura je úplne iný, pričom ekonomická štruktúra je veľmi podobná.

Je to veľmi zaujímavý fenomén, že v krajinách, ktoré prešli obdobným politickým a ekonomickým vývojom, je vzťah k euru a EÚ pomerne rozdielny. Niektoré nedávne prieskumy verejnej mienky ukázali, že v ČR vníma Európsku úniu ako pozitívny projekt len okolo 35% ľudí, pričom na Slovensku je to okolo 70%. Tých príčin je viac a často o tom diskutujeme so zahraničnými partnermi. Vnútorná politika zohráva významnú rolu a v ČR určitú stopu zanechal aj bývalý prezident Klaus, ktorý bol a je známy svojimi euroskeptickými postojmi. Možno je to aj v trocha odlišnej mentalite oboch krajín. Slováci majú tendenciu prijať rozhodnutia s väčším entuziazmom a rýchlejšie než Česi, ktorí o nich možno viac diskutujú, niekedy priveľmi analyzujú. Je to prirodzené, ale niekedy treba spraviť jasné politické rozhodnutie.

Existuje takisto kritika na EÚ, že je to rigidný, príliš administratívny a byrokratický aparát. Aký je Váš postoj?

Strávil som pomerne dosť času v Bruseli. Mám pohľad z oboch strán, z národnej administratívy, ale i zvnútra európskych inštitúcií. Téma nie je nová. Objavuje sa už snáď niekoľko desaťročí. Tieto hlasy sú možno silnejšie v poslednom období, aj vzhľadom na to, že kríza vyvolala potrebu silnejšej centralizácie v niektorých procesoch. Európa nikdy nebude Spojenými štátmi európskymi, ale ak chceme, aby bolo euro úspešné, ekonomické nástroje sa musia časom posúvať aj na európsku úroveň. Nestotožňujem sa úplne s kritickými názormi, ktoré z národnej úrovne hádžu vinu na Brusel. V EÚ ožila debata, ako aplikovať princíp subsidiarity a proporcionality. Sú to možno abstraktné pojmy, ale práve za nimi sa skrýva to, aby sme si presne zadefinovali líniu, o čom je lepšie rozhodovať v hlavných mestách a o čom v Bruseli.

Na Slovensku sú pomerne všetci tými „správnymi Európanmi“. V podstate ani neexistuje žiadna euroskeptická strana, ako napríklad v Rakúsku. Prečo je to tak?

Je to možno aj otázka komunikácie zo strany politických elít a to, ako vnímajú EÚ. Napriek tomu, že v posledných rokoch, najmä prostredníctvom strany SaS, euroskeptickejšie názory odznievajú častejšie, je to pomerne marginalizovaný hlas. Zo strany ostatných parlamentných strán zaznievajú pozitívne hodnotenia nášho členstva v EÚ, čo dotvára celkovú pozitívnu atmosféru v spoločnosti.

Momentálne začína aktívna kampaň v súvislosti s voľbami do Európskeho parlamentu. O Slovensku je známe, že má najnižšiu volebnú účasť, prečo myslíte, že je to tak? Aký odhadujete výsledok v tohtoročných voľbách?

Dúfam, že účasť bude  vyššia, než v posledných voľbách do EP. Sme krajinou s najnižšou volebnou účasťou, na úrovni menej ako 20%, čo ja vnímam pomerne negatívne. Nazývame to „slovenský paradox“ v tom zmysle, že podpora verejnosti pre európsku integráciu je vysoká, ale na druhej strane účasť na voľbách do Európskeho parlamentu je najnižšia. Vidím dve hlavné príčiny. Volebný cyklus na Slovensku je nastavený tak, že európskym voľbám predchádzajú prezidentské voľby, čiže je tu prítomná únava voličov. Druhým dôvodom je, že sa veľmi ťažko voličovi komunikuje, akú výhodu mu v každodennom živote prinesie to, že odovzdá mandát tomu- ktorému kandidátovi. V tomto zmysle je Brusel a Európsky parlament pre nás ďaleko. Slovenských, európskych poslancov je 13. V počte viac než 700 poslancov Európskeho parlamentu, sa to môže voličovi zdať ako kvapka v mori a nemá pocit, že svojim hlasom vie niečo ovplyvniť.

Slovenská diplomacia sa čoraz častejšie pohráva s ideou spoločných zastupiteľských úradov v krajinách mimo EÚ. Príkladom je zdieľané zastupiteľstvo v Nairobi s ČR, či Vyšehradský dom krajín V4 v Kapskom meste. Bude tento trend ďalej nasledovať? Sú nejaké ďalšie spoločné projekty krajín V4 v oblasti zahraničnej politiky?

V zahraničnej službe krajín EÚ je to dlhodobý trend. Krajiny Beneluxu a nordické krajiny sú v týchto projektoch najďalej. My máme pilotné projekty a uvedomujeme si, že spoločným súžitím s ČR alebo v rámci krajín  V4 vieme jednak ušetriť finančné prostriedky, ale takisto Slovensko získa zastúpenie v krajinách, v ktorých by samostatne zastupiteľstvo neotvorilo. Počas nášho predsedníctva vo V4 od júla tohto roka chceme túto diskusiu hlbšie rozbehnúť. Chceme identifikovať určité miesta, kde by sme mohli mať spoločné, možno nie práve veľvyslanectvá, ale napríklad obchodno-ekonomické zastúpenia. Takto by sme vedeli za menej prostriedkov posilňovať svoju prítomnosť a poskytovať servis našim podnikateľom a investorom. Budeme sa snažiť identifikovať možnosti zastúpenia v takých miestach, ktoré by mali pridanú hodnotu pre každého z nás.

Spomínali ste nordické krajiny, ktoré, podobne, ako štáty Beneluxu, majú vo svete vytvorenú určitú značku. Je možnosť pre krajiny  V4 vytvoriť niečo obdobné?

Dúfame, že práve toto bude vedľajší efekt, že okrem spomínaných benefitov spoločných zastúpení, sa posilní značka V4.  Spolupráca v rámci Vyšehradu sa za posledné roky zintenzívnila. V rámci predsedníctva vo V4, ktoré nás čaká od júla 2014, sa chceme zamerať na oblasti, ktoré zvýšia konkurencieschopnosť regiónu. Ide najmä o oblasť obrany, energetiky, dopravy, budovania infraštruktúry, vedy a výskumu alebo internetovej ekonomiky. Naším mottom by preto mal byť „dynamický Vyšehrad“. Je potrebné sa prezentovať ako región, ktorý má potenciál silnejšieho ekonomického rozvoja v rámci EÚ. Napriek tomu, že  sme veľakrát konkurentmi v lákaní investorov, z hľadiska globálnejšieho vnímania, je V4 značka veľmi dobrá a na tom je potrebné budovať budúcnosť.

Akú úlohu bude Slovensko zohrávať v súvislosti s Ukrajinou? Bude zaujímať celoeurópsky postoj alebo bude v úlohe samostatného mediátora, vzhľadom na dobré vzťahy, ktoré má aj s Ruskom a aj s EÚ?

Našou ambíciou je vytvárať silnú pozíciu EÚ. Nie je to jednoduché, vzhľadom na rôzne prístupy 28 krajín, ale je dôležité, ako si nastavíme vzťahy voči krajinám Východného partnerstva. V rámci definovania tejto stratégie môže Slovensko zásadným spôsobom prispieť tým, že sme hraničnou krajinou s Ukrajinou, tým, že lepšie poznáme teritórium a politickú situáciu. Nemyslím si však, že by sme sa chceli stavať do role sprostredkovateľov, len chceme mať pomerne silný hlas pri tvorbe jednotného stanoviska EÚ.

Špecifická pozícia Slovenska spočíva aj v plánovanom reverzného toku plynu. Je pre Slovensko výhodné podieľať sa na tom?

Základným postojom Slovenska v otázke reverzného toku zemného plynu je, že chceme umožniť tento projekt. Dúfame, že sa čoskoro podarí podpísať memorandum medzi Eustreamom a Ukrtransgazom o výstavbe spätného toku na prepravu cca. 8 miliárd m3 na Ukrajinu v opačnom smere. A tu často dochádza k dezinterpretácii, my nejdeme predávať slovenský plyn, my len poskytujeme infraštruktúru na prepravu plynu, ktorý z iných členských štátov bude plynúť na Ukrajinu. Potrebujeme si vyjasniť podmienky a poplatky za tranzit.

Čo rád robievate vo svojom voľnom čase?

Mojim obľúbeným športom je tenis. Počas voľna tiež rád v zime lyžujem, prípadne sa venujem turistike. Pokiaľ mi to moje pracovné povinnosti dovoľujú, snažím sa nevynechať ani jeden zápas Slovana alebo slovenskej reprezentácie.

———-

Peter Javorčík,

narodený 1967 v Bratislave, absolvoval odbor aplikovaná mechanika na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, postgraduálne štúdium na Ústave medzinárodných vzťahov a aproximácie práva na Právnickej fakulte UK a študijné pobyty na Stanfordskej univerzite v USA a na Univerzite Twente v Holandsku.

Od roku 1992 pracoval na Odbore analýz a plánovania na MZV SR, niekoľkokrát pôsobil na Stálej misii SR pri EÚ v Bruseli (od roku 1995 ako 1.tajomník, od roku 2001 ako zástupca veľvyslanca, od roku 2007 ako veľvyslanec- zástupca stáleho predstaviteľa). Od roku 1999 bol 2 roky riaditeľom Odboru hlavného vyjednávača pre vstup SR do EÚ, od roku 2004 člen kabinetu komisára Figeľa v Európskej komisii. Od  2012 je štátnym tajomníkom MZVaEZ SR.