Prezident Gašparovič: “Za naše úspechy vďačíme členstvu v EÚ”

16/04/2014 10:36

Funkciu prezidenta začal Ivan Gašparovič vykonávať v tom istom roku, ako Slovensko vstúpilo do Európskej Únie, v roku 2004. Vo svojom úrade zotrvá ešte  do 15. júna. Jeho nasledovník, ktorý bol zvolený v marci, bude teda mať ešte dosť času, získať  zopár skúseností od bezpochyby najpopulárnejšieho slovenského prezidenta – napriek všetkej kritike, ktorá sa naňho v poslednej dobe zniesla v médiách.  Redaktor časopisu NPZ – Neue Pressburger Zeitung sa stretol s dosluhujúcim prezidentom medzi jeho dvoma zahraničnými cestami – do Nemecka a do Viedne.

Text: Christoph Thanei, Foto: Marián Garaj / Kancelária prezidenta Slovenskej Republiky

gasparovic2

NPZ: Pán prezident, práve ste sa vrátili z oficiálnej návštevy Berlína. Hneď nato navštívil nemecký spolkový prezident Norbert Lammert Slovensko a teraz sa Vy chystáte odcestovať na rozlúčkovú návštevu Viedne. Bilaterálne vzťahy Slovenska s Nemeckom a Rakúskom sú nepochybne veľmi dobré?

Ivan Gašparovič: Spolupráca Slovenska a Nemecka je základom stability v našom regióne. Nemecko je významný investor a najdôležitejší obchodný partner Slovenska, oprávnene môžeme hovoriť o „strategickom partnerstve“ medzi našimi krajinami.

 

O chvíľu odchádzate do Viedne. Ako by ste zhodnotili bilaterálne slovensko-rakúske vzťahy?

Máme spoločné dejiny, ktoré siahajú ďaleko do minulosti, do čias rakúsko-uhorskej monarchie. Minulosť sa nedá vymazať. Medzitým sa naše vzťahy vyvinuli , dnes sú najlepšie, aké sme kedy mali. Súvisí to s podporou Rakúska v prvých rokoch našej samostatnosti, predovšetkým však s poslednými desiatimi rokmi, odkedy sú už obe krajiny členmi Európskej Únie.  Vstup Slovenska do EÚ bol našou najvyššou prioritou od dosiahnutia samostatnosti. Za to, že sme dnes takou úspešnou krajinou, vďačíme členstvu v EÚ. A to, že nám pri tom Rakúsko tak pomáhalo, je pre nás mimoriadne dôležité.

 

Čoskoro budeme mať voľby do Európskeho parlamentu. Európske inštitúcie a Euro majú v sotvaktorej inej členskej krajine také sympatie ako na Slovensku. Napriek tomu bola volebná účasť v oboch európskych voľbách, na ktorých sa Slovensko malo možnosť zúčastniť, v máloktorej krajine taká nízka ako práve na Slovensku. Ako by ste vysvetlili tento paradox?

Je to zaujímavý paradox. Slovensko muselo prekonať ťažké prekážky, nielen pri prevrate v roku 1989, ale aj v začiatkoch samostatnosti. Bez členstva v EÚ by sa nám to nebolo tak dobre podarilo. Toto nám prinieslo hospodársky rozmach a vyššiu slobodu cestovania. Bez EÚ by naše reformy neboli také úspešné. Tohto sú si Slováci vedomí a preto má u nás EÚ takú dobrú povesť. EÚ, Euro a Schengen nám priniesli neskutočne veľa.

 

Ale prečo potom ten nezáujem o voľby do Európskeho parlamentu?

Som presvedčený, že na tom majú vinu predovšetkým strany a politici. Zdá sa, že slovenskí europoslanci po voľbách na svojich voličov zabudli. Nediskutujú s občanmi o ich skutočných problémoch.  Preto ich aj sotvakto pozná. Podľa prieskumov máloktorý občan vie vymenovať viac ako v najlepšom prípade dvoch slovenských europoslancov.  Preto od týchto politikov ani nič neočakávajú, keďže o nich prakticky nič nevedia. Nevidia v tom žiadny zmysel, voliť kandidátov, ktorých ani nepoznajú.  Je úlohou všetkých politikov, upozorňovať občanov na to, akú dôležitú rolu zohráva Európsky parlament. Medzitým totiž získal oveľa väčšiu zodpovednosť.

 

Túto situáciu dnes využívajú nielen na Slovensku rôzne populistické až extrémistické skupiny. V stredoslovenskom regióne Banská Bystrica získal dokonca pravicový extrémista Marian Kotleba post predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja. Ako sa to mohlo stať?

Za to sú zodpovedné všetky tradičné strany, či už pravicové alebo ľavicové. Všetky Kotlebu podceňovali a mysleli si, že kandidáti nominovaní silnými stranami automaticky zvíťazia. Občania ich však už mali plné zuby. Víťazstvo Kotlebu možno považovať za pomstu občanov etablovaným stranám. Za varovanie, ktoré ukazuje, že politické strany musia brať problémy bežných ľudí vážne. Úspech tohto muža bude ojedinelým prípadom. Predtým nebol ničím viac, než protestujúcim občanom, nebol za nič zodpovedný. Teraz náhle musí riešiť reálne problémy stoviek tisíc obyvateľov, ako napríklad vysokú nezamestnanosť v regióne, sociálne problémy, školstvo,… To preňho nebude také jednoduché. Je na všetko sám a nemá v zastupiteľstve BBSK za sebou žiadneho poslanca.

 

Poďme späť k bilaterálnym vzťahom. Nie ku všetkým svojim susedom malo Slovensko po získaní samostatnosti taký nekomplikovaný vzťah ako k Rakúsku. Teraz myslím predovšetkým na Maďarsko.

Ideálnym nástrojom na udržiavanie dobrých vzťahov a úzkej spolupráce s našimi susedmi je Vyšehradská štvorka. Vyšehradská skupina, spoločenstvo ČeskaMaďarskaPoľska a Slovenska, je garantom pokoja a stability v regióne, ktoré prinášajú všetkým účastníkom politický aj hospodársky úžitok. Špeciálne bilaterálne problémy, ktoré občas máme s Maďarskom, majú tiež svoje korene v minulosti, kedy Slovensko bolo stovky rokov časťou Uhorska.

 

Niektoré slovensko-maďarské problémy sa však aj v posledných rokoch postarali o medzinárodný rozruch.

Aj keď medzinárodné médiá  niekedy zveličujú, vždy sa snažíme všetky problémy s Maďarskom riešiť v priamych rozhovoroch na bilaterálnej úrovni. Nemyslíme si, že má význam ich internacionalizovať.  Na riešenie problémov máme bilaterálnu komisiu v obidvoch vládach a debaty odborníkov. Slovensko uplatňuje voči maďarskej národnej menšine veľmi zodpovednú politiku. Sme jediná krajina, kde sa na štátnej univerzite vyučuje v jazyku maďarskej národnej menšiny, a nie v jazyku väčšinového obyvateľstva. Tým ponúkame tejto menšine vzdelanie v ich reči v štátnych zariadeniach na všetkých úrovniach – od materskej školy až po univerzitu.

Aj Vás osobne však kritizovali, keď ste sa pri svojom druhom zvolení v roku 2009 nedištancovali od toho, keď Slovenská národná strana vytiahla takzvanú „maďarskú kartu“. Podporovali ste ju na plagátoch, ktoré bolo možné interpretovať ako protimaďarské. Medzi oboma krajinami došlo tiež k ostrému diplomatickému sporu, keď pred niekoľkými rokmi pricestoval maďarský prezident na južné Slovensko ako „súkromná osoba“, aby sa zúčastnil na oslavách maďarského národného sviatku, pričom sa nechcel s Vami stretnúť. Alebo spor o dvojité štátne občianstvo…

Práve spory okolo návštevy vtedajšieho maďarského prezidenta boli úplne zbytočným konfliktom. Pre nás je však zároveň dôležité, aby politici jednej krajiny nezvádzali volebný boj v inej krajine. Obzvlášť škodlivý pre naše vzťahy bol maďarský zákon, ktorý priznával slovenským občanom maďarské štátne občianstvo, bez toho aby museli žiť v Maďarsku. Tu Slovensko nemalo inú možnosť, ako reagovať vlastným zákonom (podľa ktorého občania, ktorí prijmú zahraničné štátne občianstvo, stratia slovenské). Aj tento slovenský protizákon je zlý, to hovorím otvorene. Celý problém by sa vyriešil, keby Maďarsko svoj zákon zrušilo, potom by sme ten náš vôbec nepotrebovali.

 

A ako to bolo vtedy s maďarskou kartou vo volebnej kampani Národniarov v prospech Vášho znovuzvolenia? SNS sa vtedy snažila ovplyvniť voličov tvrdením, že kandidát podporovaný maďarskou menšinou, nemôže byť dobrým prezidentom pre Slovákov, čím chcela vyradiť vašu súperku Ivetu Radičovú. Vy ste sa od toho nedištancovali, napriek tomu, že ste chceli byť „prezidentom všetkých občanov Slovenska“.

 

Vždy som bol prezidentom, ktorý hľadá cesty, ako odstrániť problémy medzi Slovákmi a Maďarmi v našej krajine. Bol som to ja, kto navrhol v napätej situácii, že spolu s maďarským prezidentom podnikneme sériu prednášok na univerzitách oboch krajín. Tieto spoločné diskusie oboch prezidentov s mladými ľuďmi na univerzitnej pôde študenti prijali veľmi dobre a bola to veľmi úspešná akcia. Často sa hovorí, že slovenskí politici vyťahujú maďarskú kartu. Ale v skutočnosti je to skôr tak, že túto etnickú kartu vytiahnu zástupcovia maďarských strán a chcú deliť Slovákov a Maďarov podľa etnických kritérií.

 

Ako ste spokojný s cezhraničnými vzťahmi najmä s Rakúskom na regionálnej úrovni?

Veľmi dobré vzťahy máme aj s inými susedmi. Aktuálna je napríklad ešte stále spoločná kandidatúra s Poľskom na usporiadanie zimných olympijských hier. Vzťahy s Rakúskom sú však obzvlášť dobré. Tu sa toho už urobilo veľa: Spomenul by som napríklad okolo 2000 rakúskych firiem na Slovensku, čoraz lepšie dopravné prepojenie, vznikli nové cesty, železničné spoje a mosty. Nedávno bol vybudovaný cyklomost cez rieku Moravu medzi Devínskou Novou Vsou a Schlosshofom. Veľmi dobré sú ale najmä osobné vzťahy medzi rakúskym prezidentom Fischerom a mnou. Často sme si navzájom radili v medzinárodných otázkach.

 

Ste doposiaľ jediný slovenský prezident, ktorý bol zvolený dvakrát po sebe. Všetci Vaši predchodcovia sa stali veľmi rýchlo neobľúbenými. Vy ste však dlho boli najpopulárnejším politikom okrem premiéra Roberta Fica. V poslednej dobe však aj Vás čoraz častejšie kritizujú a mali ste niekoľko konfliktov s médiami.

Neobľúbeným som sa stal len u časti médií, politológov a u niektorých politikov. Začalo  to tým, že som odmietol vymenovať generálneho prokurátora nominovaného vtedy (v roku 2012) vládnucimi, dnes  opozičnými stranami.

 

A prečo ste ho nevymenovali? Parlament ho riadne zvolil. Jednej novinárky, ktorá to nechcela akceptovať, ste sa pred bežiacimi kamerami spýtali: „Ste analfabet?“ To som aj ja považoval za spôsob vyjadrovania nedôstojný hlavy štátu. A takisto nerozumiem, prečo ste nechceli vymenovať regulérne zvoleného generálneho prokurátora.

Voľba bola jednoznačne zmanipulovaná. Dokázalo sa kupovanie hlasov a vzájomná kontrola odovzdávania hlasov pri tajnej voľbe. Volebný modus sa niekoľkokrát menil, kým nezvíťazil ten „pravý“ kandidát. Aj ústavný súd neskôr potvrdil, že voľba nebola korektná. Súhlas obyvateľstva som nestratil. Som politikom, ktorý sa dostal najbližšie k bežným ľuďom, aby s nimi mohol hovoriť. Pri mojich častých stretnutiach s občanmi som od nich vždy počul: „Nevzdávajte to!“ Som pyšný na to, že som sa nenechal zlomiť politickým a mediálnym tlakom.

———–

Osobné údaje: Ivan Gašparovič

Narodený 27. marca 1941 v juhoslovenskom okresnom meste Poltár.

Docent na Právnickej fakulte UK, v rokoch 1990 až 1992 vykonával funkciu generálneho prokurátora česko-slovenskej federatívnej republiky. Spolu s vtedajším predsedom vlády Slovenska Vladimírom Mečiarom stál pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Až do volebnej porážky Mečiarovej koalície v roku 1998 zastával ako predseda parlamentu jeden z najvyšších štátnych úradov. V roku 2002 sa cesty oboch politikov rozišli. V roku 2004 sa Gašparovič prekvapivo dostal do druhého kola prezidentských volieb, v ktorom zvíťazil nad svojim súperom Mečiarom. V roku 2009 bol ako doposiaľ jediný slovenský prezident opätovne zvolený do úradu, keď v užšej voľbe zvíťazil nad neskoršou predsedníčkou vlády Ivetou Radičovou. Tretíkrát už podľa ústavy kandidovať nemohol. Ivan Gašparovič je ženatý so stavebnou inžinierkou Silviou Gašparovičovou a má dve dospelé deti.

**********************************

Ďalšie informácie nájdete na stránke Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky: http://www.prezident.sk/